Keď sa však o naše symboly začnete trocha zaujímať a otvoríte oči, čaká vás raz za čas zvláštny, až paranoidný pocit, že vždy keď ten znak niekde zazriete vyzerá trochu inak. Jasné, vravíte si, je to určite ten slovenský, len niečo na ňom nehrá, je nejaký divný. Akoby tu existovali desiatky paralelných vesmírov a v nich Slovenská - každé s drobnou variáciou na erb z dvojkrížom. Otázka znie: „Ako to má vlastne vyzerať?" A ukazuje sa, že nájsť jednoznačnú odpoveď nie je úplne jednoduché.
Problém č.1 = tvar a proporcie znaku. Za ktorý by ste dali ruku do ohňa?
Ako to má (asi) vyzerať
Každá solídnejšia firma by si k návrhu svojej vizuálnej identity mala nechať vypracovať grafický manuál, teda dokument, v ktorom sa definuje tvar značky, špecifikujú farby, navrhnú aplikácie a tiež vymenujú možné prehrešky, ktorých sa treba vyvarovať. V prípade štátu by mal byť manuálom zákon o štátnych symboloch, podľa všetkého tento: 63/1993
Zákon káže: „Štátny znak Slovenskej republiky (ďalej len „štátny znak") tvorí na červenom ranogotickom štíte dvojitý strieborný kríž, vztýčený na strednom vyvýšenom vŕšku modrého trojvršia.Driek a ramená kríža sú na koncoch rozšírené a vhĺbené, vrchy sú oblé. Striebornú farbu dvojitého kríža v štátnom znaku možno pri jeho farebnom vyobrazení nahradiť i bielou farbou. Vyobrazenie štátneho znaku tvorí prílohu č. 1 tohto zákona"
Opis ako z rozprávky, len trochu vágny. „Ranogotický štít" sa dá zrejme interpretovať rozlične, a odtiene červenej a modrej si asi môžeme vybrať podľa nálady. V prílohe zákona nájdeme nepríliš čisté skeny nepríliš dobre vytlačených obrázkov, teda prach, odstrihnuté rohy, niekde rozpitý, inde vyblednutý atrament...
Nákres a proporcie - pre prípad, že by všetky hard disky sveta padli - bohužiaľ sa doposiaľ podaril iba „tej druhej" Slovenskej republike. zdroj
Ale nezúfajme, ďakujme neznámemu hrdinovi, ktorý symboly zdigitalizoval a zavesil na web Úradu vlády. Ak budete niekedy potrebovať štátne symboly, veľmi pekne prosím, sťahujte odtiaľto. Dostupné sú editovateľné formáty (.pdf, .svg, .ai, .ps), čo umožňuje pohodlnú aplikáciu na čokoľvek.
Problém č.2 = farby. Ak budeme veriť týmto vzorom z webu Úradu vlády, potom kódy všeslovanských farieb sú v CMYKu (c:100, m:80) pre modrú a (m:100, y:100) pre červenú.
Zdrojom variability je okrem tvaru a farieb ďalší detail, tento krát zakotvený priamo v zákone: odlišný variant znaku je určený pre samostatné použitie, niečo iné má byť zas vyobrazené na vlajke. Rozdiel je práve v čiernej lemovke, ktorá ohraničuje jednotlivé prvky znaku a má byť vždy prítomná na samostatnom znaku a nikdy nie na vlajke.
Ťažko povedať ktorá verzia je lepšia, znak bez lemovky pôsobí čistejšie, ale na styku sýtej modrej a červenej môže vznikať (hlavne na monitore) nepríjemný mihotavý efekt, ktorý čierna lemovka rieši. Problém nastane ak je obruba príliš široká - to znak úplne zabije. Opäť narážame na vágnosť, relatívna šírka lemovky sa nikde nespomína, vieme ale, že má byť čierna.
Problém č.3 = lemovka. Na vlajke nikdy, na samostatnom znaku vždy čierna a nie príliš hrubá.
Nájde sa ešte niekoľko nástrah, ktoré tu vynechám: osobitnou kapitolou je napríklad umiestnenie znaku na vlajke alebo jej podobnosť s vlajkou Slovinska. Hypotetická možnosť ako si v tomto smere zjednodušiť život je prejsť po vzore Švajčiarska na štvorec, ale je otázne či by sa Slováci dokázali s takouto rovnostrannosťou zžiť (myslím, že skôr nie).
Problém č.4 = umiestnenie na vlajke. Správne proporcie nájdeme napr. tu. Odpusťte kacírske odstrihnutie časti vlajky, zaujímal ma výzor hypotetickej štvorcovej verzie...
Čo z toho vyvodiť? Asi by to chcelo trochu prekopať zákon, aby bol súci pre dvadsiate prvé storočie a tiež zvýšiť nároky na to čo kupujeme, prípadne šírime. Nakoniec, koho by to malo zaujímať ak nie nás. Pravdaže, ak na tom niekomu nezáleží, zmena zákona na tom asi nič nespraví, ide ale o to, aby sa aspoň poctivci mohli oprieť o nejaký dôveryhodný a jednoznačný referenčný zdroj. A aby som ukázal, že nie všetky odchýlky od normy sú nepodarkom, vešiam sem na záver odkazy na svoje obľúbené variácie na „double cross". Prvá kvôli takmer zabudnutému striebru, druhá jasné prečo.
